Karate včera...

Autor: Ľubomír Striežovský ml.
Pridané: 04.05.2011 11:23:14
Téma: karate
Počet zobrazení: 3848

Určite sa Vám už stalo, že ste doma niečo hľadali a v odľahlých kútoch svojho domova ste našli dávno zabudnuté veci, ktoré vo Vás vyvolali spomienky. Ja som sa takto snažil nájsť svoj stratený preukaz karate a keďže ho používam len raz ročne na nalepenie známky, jeho dočasné miesto pobytu som nejako zabudol... Ale našiel som krabicu plnú spomienok – staré kimoná, staré chrániče, staré propozície na súťaže a pár fotiek... proste veci, ktoré mi rozvírili pamäť a tak vznikol tento článok. Porovnajte si, ako sme začínali my a aké podmienky majú dnešní cvičenci.

Tréningy – alebo čo robiť v noci, keď sa mi nechce spať

S karate som začínal ako 10 ročný /bolo to okolo roku 1983/ ... menších proste vtedy nebrali a malo to viacej dôvodov. Prvým dôvodom boli časy tréningov. Tréning začínal o 20:00 a končil o 21:30. Doma som bol o desiatej večer. Ak sa Vám to zdá dosť neskoro, tak mám info, že úplne prvé tréningy boli v Žiari ešte neskôr a príchod domov bol po polnoci, niekedy až o druhej v noci, podľa toho, ako sa zakecali. Vtedy ale deti vôbec necvičili, karate bolo len pre dospelákov. Karate bolo vtedy na okraji záujmu nezainteresovaných a tak sa zo začiatku cvičilo po pivniciach, telocvične boli pre rozšírenejšie športy. Pivničné karate som, ale ja osobne nezažil, ja som bol už z tej šťastnejšej generácie a mohol som si ho už vychutnať v telocvični, aj keď to bolo v čase, keď väčšina mojich spolužiakov už dávno ležala v posteli a rozmýšľala, aký večerníček bude zajtra.
Ďalším dôvodom, prečo malé deti nebrali na karate bol celkový prístup ku karate – karate bolo v prvom rade bojové umenie a tak sa cvičili hlavne techniky kihon, kihon ido a neskôr aj kata... a samozrejme sa veľa posilňovalo, niekedy viac než pol tréningu sme len klikovali, brušákovali a drepovali. Pojem pitný režim bol ešte v nedohľadne a tak keď chcel ísť niekto počas tréningu na WC, bolo to za prémiových 50 až 100 klikov. Ja som nevynikal láskou k posilovaniu, tak som radšej vydržal. Prvý raz som zápasil po dvoch rokoch tréningu, keď som mal žltý pás. Napriek tomu nás bola plná telocvičňa... plná telocvičňa chalanov. Baby vtedy karate veľmi nerobili a v našom klube boli asi 3 dospelé baby, ktoré vtedy už cvičili s vyspelejšími cvičencami. Ale ako som písal na začiatku, mal som 10 rokov a baby mi na tréningu v prípravke vôbec nechýbali :-).
Postupom času, keď sa karate začalo viac podobať na šport, začali v klube pribúdať aj dievčence, ale skôr vyššieho veku. Baby zo základnej školy sme ešte dlhé roky u nás nevideli.
Keďže karate bolo pri mojich začiatkoch tiež ešte v plienkach, lebo sa začínalo s ním na Slovensku nejako okolo roku 1970, skúsených trénerov nebolo, ale boli to nadšenci, vďaka ktorým je karate na Slovensku teraz na vysokej úrovni. A tak moji prví tréneri, z ktorých bol jeden aj náš Vladko Neudeker, mali oranžové opasky. A vtedy som si povedal, že aj ja raz, keď budem veľký, budem mať krásny oranžový opasok, len budem musieť na sebe veľa makať.
V Žiari sme mali to šťastie, že do klubu, ešte pred mojim príchodom prišiel Ing. Ján Škoda, ktorý mal čierny pás a bol jeden z mála ľudí na Slovensku, ktorí vtedy vlastnili majstrovský stupeň dan. Okrem toho bol uznávaným cvičencom a trénerom a keď raz za čas prišiel na náš tréning, lebo normálne trénoval len dospelákov, bol to pre nás zážitok a téma rozhovoru na pár týždňov. Pod jeho vedením klub rýchlo napredoval a keď sme cvičili na tréningu, vedeli sme, že vedľa cvičia úspešní pretekári, čo bolo nesmierne motivujúce.
Keď už píšem o technických stupňoch, je na mieste spomenúť skúšky technickej vyspelosti. V prvom rade je nutné uviesť, že bežní cvičenci ako ja nemali prístup k skúšobnému poriadku a ja som vtedy ani nevedel, že niečo také vôbec existuje. Internet ani kopírky neexistovali a tak sme na tréningu makali a nemal som ani poňatie, čo budú chcieť odo mňa na páskovaní. Páskovanie sme mali 2 krát za rok, a to asi takým spôsobom, že v zimnom termíne spravili jeden až dvaja a v lete jeden až dvaja nespravili. Len pripomeniem, že nás bolo okolo 40. Takže zimu som mal rád len kvôli Vianociam a narodeninám.
Technické stupne boli na Slovensku ešte nízke a na súťažiach ste videli dospelých mužov bežne s oranžovými pásmi. V mladších kategóriách, ak mal niekto zelený pás, všetci sme neveriacky krútili hlavami. Keď som už súťažil, niektorí moji súperi mali vyšší technický stupeň ako môj vtedajší tréner Jožko Juhaňák, ktorý sa po odchode Ing. Jána Škodu stal hlavným trénerom a rozvinul mládežnícke karate v Žiari do dnešnej podoby. Vtedy mal modrý pás. Po pár rokoch sme spolu išli na 1. dan a stali sme sa tak prvými odchovancami žiarskeho karate, ktorým sa to podarilo. Boli to celoslovenské skúšky v Banskej Bystrici. Stáli sme v dvoch radoch na šírku celej telocvične a z prvého radu sme spravili len my dvaja.

Kimoná a chrániče – krúžok šikovných rúk

Svoje prvé kimono som mal po pár mesiacoch tréningu, keď bolo viac než isté, že nejaký ten čas pri karate ostanem. Kimoná na karate /presnejšie karate gi/ totiž bežne v obchodoch nebolo dostať a na 10 ročného „bojovníka“ už vôbec nie. Mohli ste si kúpiť kimono na džudo, ktoré malo nohavice široké ako ľudový kroj detvianskych tanečníkov alebo dať si kimono ušiť na mieru. Ja som mal kimono a opasok ušité na mieru /ešte raz ďakujem teta Hela/ a každý, kto prišiel prvý krát do telocvične v kimone, cítil sa ako by bol majster sveta. No, bol to proste sviatok a kľúčový bod v živote mladého karatistu. Trochu neskôr bolo v obchodoch dostať jeden druh kimona – Brnosport. Bolo také do žlta, strašne široké a dnes by ste si ho určite na seba nedali, lebo oproti dnešným vyzeralo strašne. Ale nám stačilo a každý kto mal kimono bol frajer.
Samotnou kapitolou boli opasky. V obchode bolo dostať len biele a tak stále po páskovaní sa doma šírila „vôňa“ variacej sa vody, v ktorej bola nasypaná farba na textil. Opasok sa tam hodil a trochu sa povaril. Potom ho bolo treba oprať v octovej vode, aby nepúšťal farbu do kimona. Takto to fungovalo až do času, keď som nepotreboval urobiť zo zeleného opasku modrý. Prvý pokus bol opasok zelenomodrej farby, no proste otras a tak mi rodičia museli kúpiť nový biely a prefarbiť ho priamo na modro.
Ako som písal, zápasenie na tréningu zo začiatku pre krpcov nebolo, ale postupne sme sa aj k tomu prepracovali a tu nastal ďalší problém a to boli chrániče. Zo začiatku na súťažiach zápasili len dospeláci muži, ženy cvičili len kata a deti vôbec nič a preto obchod s chráničmi na karate v celom Československu nebol, takže my krpci sme odpozorovali, akéže to chrániče používajú dospeláci a spravili sme si podobné. Potrebovali ste na to volejbalové kolenačky, do ktorých ste vystrihli dieru na palec a na jednej strane ste koniec zošili tak, aby sa Vám tam dali prestrčiť prsty. Niektorí experimentovali aj s penovými materiálmi, ktoré zašili do látky. Chrániče rúk boli vtedy jediné potrebné chrániče na súťaž. Kto chcel mať aj chránič zubov, musel mu ho vyrobiť zubár, ale s tým sa málokto babral. Karate robili len tvrdí chlapi a kto mal popri kimone aj chrániče, bol už fakt ozajstný frajer. Ale baby sme na tréningoch stále nemali, tak sme frajerili len tak cvične :-).

Súťaže – umenie prežiť

Keby sa karate cvičilo len ako bojový šport, asi by nemalo vtedy šancu na prežitie a tak sa začal postupne budovať systém súťaží. Najprv boli len súťaže pre dospelákov, kde muži cvičili kata a zápasili. Baby mohli len kata. Postupom času sa pridávali aj mladšie vekové kategórie. Keď som bol prvý raz na súťaži, bolo to prvý raz čo tam zápasili aj žiacke kategórie. Teda, aby som bol presnejší – chalani . Dievčatá tam vôbec neboli. Až po pár rokoch sa vytvorili kategórie kata pre dievčatá. Keď som chodil už na vysokú školu, čiže karate som cvičil nejakých 9 rokov, začali zápasiť aj baby, ale len od 18 rokov. Neskôr sa pridávali nižšie vekové kategórie.
Prečo to tak babám dlho trvalo? Nuž, zase to malo viacej dôvodov. Jedným bolo malý počet cvičiacich dievčat, lebo karate bolo ako hokej alebo futbal, teda šport len pre chlapcov, my chalani, sme zase nemohli robiť akvabely alebo gymnastiku so stužkou :-). Ďalším dôvodom bol určite aj fakt, že športové karate bolo dosť bolestivé. O chráničoch som už písal. Ich vývoj sa postupne zlepšoval a postupne sa dali kúpiť originál chrániče na karate. Zo začiatku boli však nekvalitné, ale postupne sa vyvíjali až do dnešnej podoby.
Vekové kategórie boli nasledovné – žiaci, dorastenci, juniori a seniori. Vekové rozpätie bolo 4 roky. Váhy boli podľa súťaže, ale často to bolo aj 10 kg. Dnes je to 2 roky a zvyčajne 5 kg. A keďže sa to delilo podľa ročníkov a nie podľa rokov, už ako ôsmak som mal tú česť stáť na zápasisku proti štvrtákom na strednej škole. Nuž, zle mi vychádzali roky.
Pravidlá boli otrasné, teda v porovnaní s dnešnými. Bodovalo sa jedným alebo dvomi bodmi /wazari a ippon/. Za vyrazenie dychu boli 2 body, prasknuté rebrá - 2 body, kop na hlavu /bosou nohou/ - 2 body, potkýnačka a následne tvrdý šlapák na brucho – 2 body. Údery rukou a kop na trup bol za 1 bod. Ak ste dosiahli 6 bodov, vyhrali ste pred časom, aj keď bolo 6:5. V predĺžení vyhral ten, ktorý prvý zabodoval. Ak nezabodoval nikto, bolo hantei /ako dnešné zástavky/. Neoplatilo sa teda simulovať po údere na brucho. Vďaka vtedajším chráničom, ktoré boli hrubé od pol centimetra do dvoch centimetrov a boli vyplnené materiálom, ktorý až tak netlmil, ste cítili súperove hánky veľmi zreteľne a teda cieľom nebolo len vyhrať, ale aj prejsť zápasom, čo najmenej zranený, aby ste mohli pokračovať. Chladiace spreje neboli zo začiatku dostupné, ale keďže sme ani nevedeli o ich existencii, nechýbali nám. Niekto má rád feferónky, my sme asi mali radi pocit, že kým to bolí, ešte to mám.
Kata sa cvičilo na známky ako pri hodnotení krasokorčuliarov.
Postupne sa upravovali aj pravidlá ohľadne chráničov. K chráničom rúk pribudol chránič zubov, mohli sa používať chrániče predkolenia. Chrániče boli biele. Namiesto červeného alebo modrého pásu ste mali svoj a omotali ste si okolo pásu bielu alebo červenú stužku – šerpu. Neskôr sa používal biely a červený opasok. Farebné chrániče a papučky sa začali používať asi rok po tom, ako som prestal súťažiť, teda na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia.
Zo začiatku sa súťažilo na parketách, na ktoré sa lepili lepiacou páskou čiary. Keď prišli prvé tatami, skôr sme nadávali ako sa tešili, lebo sme neboli na to zvyknutí a hlavne v kata sa tam šmýkalo. Neboli ešte také kvalitné, ako sú teraz a hlavne ich nikto v klube nemal, aby sa na nich naučil cvičiť.
Súťaží v porovnaní s dneškom bolo omnoho menej. Viac menej sme chodili na krajskú ligu, majstrovstvá kraja a kto postúpil, tak išiel na majstrovstvá Slovenska a odtiaľ sa postupovalo na majstrovstvá Československa. Bolo to 5 až 10 súťaží ročne. Na súťaže sme zo začiatku chodili klasickým autobusovým spojom a niekedy aj s prestupovaním. Z autobusovej stanice sme išli pešo a ľudí sme sa pýtali, kde je tá a tá telocvičňa. Sem tam sme skončili na opačnom konci mesta, ale stále bola sranda.
Neboli kamery, fotoaparát mal len člen fotografického krúžku alebo fotonadšenec, takže nejaké analyzovanie zápasov nehrozilo.
Ako ceny boli diplomy. Na Slovenskom pohári ani tie, ale na konci roku vyšiel buletin, kde ste si mohli prečítať svoje meno, pokiaľ ste bodovali. Na majstrovstvách Slovenska som dostal len diplom, prvý dostal aj maličkú medailu. Je zrejmé, že sme to nerobili pre ceny a poháre.

Nuž nejako tak to bolo. Možno v inom meste to bolo inak, ale ja som to takto zažil a takto si to pamätám. Samozrejme som spomenul hlavne tie rozdiely. Možno o pár rokov to bude zase nejako ináč ako je tomu dnes, hlavné je, aby sa to zlepšovalo. Koho chytí karate za srdce, tomu nevadí ťažká cesta, hlavne, že vedie do cieľa a že kráčate po nej s kamarátmi.
Ozaj, ak by ste niekde stretli môj preukaz, dajte mi vedieť, stále ho hľadám...